📖 Poslednú hodinu literatúry v tomto školskom roku sme strávili s piatakmi v našej knižnici, kde sme uzavreli tematický celok- ľudové a autorské rozprávky. V tichu vianočne vyzdobenej knižnice sme sa začítali do rozprávok z našich najkrajších zbierok od zberateľov Pavla Dobšinského a A. Horislava Škultétyho, ale i Boženy Němcovej, bratov Grimmovcov , či Ch. Perraulta. Tak ako vždy, aj tentoraz piatakov zaujala rozprávka Popeluša v zbierke Prostonárodných slovenských povestí III. v podaní farára Andreja Cabana z Komjatíc.
Zvedavosť žiakov vzbudila kniha neznámej slovenskej zberateľky Amálie Sirotkovej, ktorej prácu si vysoko vážil už P. Dobšinský, ale jej prácu v 19. storočí zatienili iní vtedajší zberatelia ľudovej rozprávky. Jej tvorba nedávno vyšla knižne v prekrásne ilustrovanej knihe Zabudnuté rozprávky, čím ju dávame do pozornosti všetkým milovníkom rozprávok.
Spoločne sme tiež vyhodnotili čitateľské denníky s prácami za 1. polrok, aby sme sa v závere hodiny zahĺbili do príbehu s nadčasovým odkazom typickým pre rozprávky slávneho dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena Cisárove nové šaty, kde nás mimoriadne pobavili humorné i satirické prvky. Žiaci sa nad absurdnosťou konania postáv poriadne nasmiali .
Vysvetlili sme si aj dnes platný odkaz autorovej kritiky spoločnosti, ktorú majstrovsky do rozprávky vložil, kde všetci odmietajú povedať zjavnú pravdu, nikto nechce ísť proti všeobecnej mienke, hoci nie je pravdivá a tak niet dospelého odvážlivca, ktorý by napokon ako len jedno úprimné a neskazené dieťa vykríklo povestné : Kráľ je nahý!
Žiaci si už dávnejšie všimli, že v rozprávkach je skryté hlboké múdro a na príklade Andersena sme si ukázali, že etický odkaz môže v sebe navyše niesť isté logické tvrdenie (tu konkrétne idióm v logických chybách), kedy sa žiakom riadne zahriali od rozmýšľania mozgové závity z tvrdenia, že príbeh o cisárových neexistujúcich šatách je o situácii, keď „nikto neverí, ale všetci veria, že všetci veria“- alebo inak- „každý nevie, či má cisár šaty alebo nie, ale verí, že všetci ostatní to vedia.“ Veru, niektoré rozprávky dokážu byť aj mimoriadne komplikované...
Predvianočnú hodinu literatúry sme uzavreli spoločným konštatovaním, že posolstvo rozprávok je večné, nikdy nestrácajú svoje čaro nielen pre deti, ale i pre dospelých, pretože deti v nich prežívajú tisíce fantastických príbehov a dospelí sú opäť deťmi. Preto nie je div, že práve Vianoce si bez rozprávok nevieme ani len predstaviť.
Mgr. A. Cagáňová